AKO SOM ODPUSTIL OTCOVI

            „Môj otec bol alkoholik. Denne nás bil. Keď som mal päť rokov, otec ma zbil tak, že som potreboval tri roky pobytu v nemocniciach, kým som sa z toho dostal“, začína svoje rozprávanie Tim Guénard. „Keď otec prišiel o svoje rodičovské právo, ocitol som sa v detskom domove. Tam prichádzali nádejní „rodičia“, vždy si však vybrali niekoho iného. Moja tvár zdeformovaná od otcových úderov nikoho nepriťahovala. Zaumienil som si, že svojho otca raz zabijem.
            V noci som sa neustále budil, mával som zlé sny, kričal som, takže ma vychovávatelia poslali do psychiatrickej liečebne. Odtiaľ som už putoval do polepšovne. A tam som sa naučil byť naozaj zlý. Neraz som len tak zbil synka z usporiadanej rodiny, ktorý sa mi priplietol do cesty. Myšlienka na rodinu, ktorá je spolu, ma znervózňovala. A pripadalo mi nepochopiteľne nespravodlivé, že toľkí mladí nemusia bojovať o lásku a nehu. Z domova som ušiel a rok som žil na ulici. Ako 12-ročný som pomáhal pasákom vydierať prostitútky. Chytila ma polícia. Opäť polepšovňa, opäť útek. Tak sa to striedalo niekoľkokrát. Až kým som sa v pätnástich nedostal pred istú sudkyňu, ktorá sa rozplakala, keď čítala môj spis. Spýtala sa ma: „Čo chceš?“ Povedal som: „Šancu a izbu.“ „Akú šancu?“ „Chcem byť lodným kuchárom!“ „Si priveľký bitkár na námorníka. Ale dobre kreslíš, si silný. Čo tak práca s kameňom, niečo ako sochárstvo?“ „Prečo nie?“ povedal som.
            Tak som sa stal učňom kamenárom. Medzi učňami bol jeden „zbožný“, Jean-Marie. Pritom správny chalan, nebál sa hovoriť o svojom kresťanstve. Neraz som ho provokoval: „Čo robí tvoj Pán Boh pre znásilňované ženy, pre týrané deti?“ Chodieval do spoločenstva, ktoré trávilo čas s mentálne postihnutými ľuďmi. Raz som šiel s ním. Privítali ma naozaj postihnutí ľudia, ale hneď ma pozvali k stolu, predstavovali sa, chceli vedieť, kto som, mali o mňa záujem. A pri stole boli všetci plní radosti - to bol pre mňa zázrak. Potom Jean-Marie povedal: „Ideme za Ježišom.“ Myslel som si, že ideme pozrieť ich portugalského priateľa, a tak som šiel s nimi. Cestou som držal za ruky dve postihnuté dievčatá, ja, ktorý som zvyčajne viedol za ruky iné slečny! Bál som sa, aby ma nevidel niekto z našej bandy. Vstúpili sme do kostola. Na oltári bol akýsi kovový kruh a v ňom čosi malé biele. „To je Ježiš!“ povedal Jean-Marie. Nechápal som, no ostal som s nimi počas modlitieb. Niečo sa vo mne udialo.  
            Časom som chcel spoznať toho ich „svätého“ kňaza, ktorého neustále spomínali. Tak som navštívil otca Thomasa Philippa, ktorý spolu s Jeanom Vanierom založil Archu – spoločenstvo viery pre mentálne postihnutých. Bol to taký bielovlasý „páterko“, drobný, slabučký, nenápadný. Prihovoril sa mi ako normálnemu človeku. Pritom zo mňa musel ísť strach: dlhé vlasy, kožená bunda, ťažká obuv, motorka... Spýtal sa ma: „Chceš Ježišovo odpustenie?“ „A k čomu je to?“ „Môže ti to urobiť dobre.“ „Dobre, tak poďme...“ Vzal ma za ruku. Bola to moja prvá spoveď. Zakúsil som hlboký pokoj. Potom som často navštevoval otca Thomasa, niekedy aj uprostred noci. Vždy ma prijímal s láskou, s úsmevom, s Ježišovým odpustením. Zanechal som svoju bandu a vstúpil som do Archy. Tam som dostal aj svoj prvý darček k narodeninám. Ten najkrajší bol od 16-ročného mentálne postihnutého Frederika, ktorý nevedel rozprávať. Daroval mi päťriadkovú báseň, ktorú s nadľudským úsilím naklepal jedným prstom na písacom stroji. Pri jej čítaní som v srdci padol na kolená. Pochopil som, že som jedným z bratov toho malého Frederika – obaja sme boli opustenými deťmi. Rozplakal som sa. Ja, ktorý som nikdy nepoznal slzy. Vtedy som pocítil, že môj život sa znovu začína.
            Bol to zápas o silu a ochotu odpustiť. Odpustenie neprišlo šibnutím čarovného prútika. Je odpustenie, ktoré chceme dať a je odpustenie, ktoré sme schopní dať. A potom, stále sú veci z minulosti, ktoré vychádzajú na povrch, ktoré znepokojujú a oživujú nenávisť. Niekedy stačí malý podnet – nejaké slovo, hudba, vôňa, obraz..., aby minulosť ožila. Pred pár mesiacmi som musel podstúpiť operáciu nôh práve kvôli týraniu v detstve. Vtedy je mi znovu neľahké odpustiť. I keď vôľa a rozum to chcú.
Odpustiť neznamená zabudnúť. Znamená to prijať svoj život pokojne aj so zraneniami. Ak chcem odpustiť, nemôžem skrývať svoje rany. Skrytá rana sa ľahko zapáli a ešte viac rozšíri. Naše rany treba odhaliť, vyniesť na svetlo. Ak sme ochotní na ranu pohliadnuť, môže sa premeniť na prameň milosti.
Raz som navštívil otca a povedal som mu: „Odpúšťam ti!“ Bol z toho vedľa, vzoprel sa tomu. Príliš náhle bol konfrontovaný s peklom svojej minulosti. Trvalo roky, kým sme sa zblížili. Nakoniec prestal piť, čo bolo skutočné hrdinstvo. Získal si môj obdiv. Pred deviatimi rokmi zomrel a odvtedy svedčím o svojej skúsenosti. Z úcty k otcovi som tak nerobil skôr. Odvtedy som hovoril k tisícom mladých v školách, väzniciach, polepšovniach, farnostiach.“
Dnes Tim Guénard žije na farme na úpätí Pyrenejí, 10 kilometrov od Lúrd. Je statočným otcom štyroch detí a spolu s manželkou prijímajú na svojej farme mnohých, ktorí potrebujú posilu i povzbudenie. Častokrát sú to ľudia, ktorí v živote zažili málo lásky. Narkomani, bývalí väzni, prostitútky, mladí ľudia, ktorí dúfajú, že ich život predsa len musí mať nejaký zmysel... Tim fúka ich rany a svedčí o tom, že určite má. Rád používa prirovnanie: „Príliš čerstvý záhradný hnoj môže rastlinám uškodiť, spáliť ich. Ak sa však uleží a preschne, stáva sa zdrojom plodnosti.“

                                                                                  zdroj: www.christnet.sk